ZMENA ŽIVOTNEJ SITUÁCIE JEDNOTLIVCA PRI NESKORŠEJ STRATE ZRAKU
Človek sa stratou zraku v neskoršom období dostáva do situácie, ktorá významne ovplyvní jeho ďalšie životné smerovanie a jeho životnú situáciu. Vyrovnávanie sa s takouto ťažkou životnou situáciou je veľmi náročné, zdĺhavé a komplikované ako pre jednotlivca s postihnutím, tak aj pre všetkých zúčastnených. Skupina jednotlivcov s neskoršou stratou zraku je v súčasnosti minoritnou skupinou aj v rámci všetkých zrakovo postihnutých, avšak tento stav je veľmi relatívny a je viac než isté, že najmä vďaka civilizačným ochoreniam a mnohým ďalším chorobám sa táto skupina bude do budúcnosti čo do početnosti rozširovať. Etiológia neskoršej straty zraku je veľmi rôznorodá. Významnými sa stávajú faktory tak dedičné, ako aj získané.
Etiológia osôb s neskoršou stratou zraku
Získaná strata zraku je spravidla následkom ochorení zrakového aparátu, centrálnej nervovej sústavy, komplikácií pri infekčných ochoreniach, pri úrazoch a pod. Medzi etiologicky najfrekventovanejšie príčiny patria rôzne otravy, infekčné choroby vyvolávajúce slepotu, zápal mozgových blán (meningitis), tuberkulóza (TBC), nádory, úrazy a poranenia oka, pády, údery do hlavy, popáleniny, poleptanie žieravinami a pod. (Čajka, 1986, s. 48).
Niekedy vrodené anomálie nevyvolávajú v prvých mesiacoch, ba ani rokoch života človeka nápadnejšie zmeny na očiach. Avšak v ďalšom živote sa môžu prejaviť vo forme vážnych porúch funkcie zrakového orgánu. Do tejto skupiny patria predovšetkým zmeny v zadných segmentoch oka, najmä na sietnici. Jednu z typických zmien v očných štruktúrach vyvoláva toxoplazmózna infekcia, ktorá sa prenáša domácimi zvieratami (najmä prostredníctvom mačiek, psov a králikov). Ťažké chorobné zmeny však môžu vyvolať na sietnici aj iné infekčné choroby (Németh, 1999, Lopúchová, 2007).
Na sietnici sa tiež môžu objaviť aj rôzne poškodenia a chorobné zmeny v súvislosti s ochoreniami mozgu (pri nádoroch, krvácaniach do mozgu, úrazoch a pod.). Poškodenia zrakového orgánu môžu byť aj prvým prejavom niektorej celkovej choroby organizmu, napr. cukrovky. Súvislosť medzi celkovým zdravotným stavom organizmu a poruchami zraku je preto veľmi zjavná (Németh, 1999).
Veľmi veľa poškodení zraku vzniká následkom úrazov. Úrazy oka všeobecne delíme na mechanické (vypichnutie, poškriabanie, úder, padnutie cudzieho telesa do oka, rozrezanie) a chemické (poleptanie oka chemickými látkami, popálenie oka, či dokonca intenzívne slnečné žiarenie) (Németh, 1999).
V súčasnosti, kedy sa na zrak kladú vysoké nároky najmä v škole, prevažuje zraková práca do blízka. Vznikajú tak vyššie nároky na akomodačné úsilie očí a diskriminačné schopnosti zraku. Tak mikroorientácia prevažuje nad makroorientáciou.
Považujeme za dôležité zdôrazniť, že oko ako zmyslový orgán spolupracuje s ostatnými zmyslami. Funkcie jednotlivých zmyslových orgánov sa vzájomne dopĺňajú, resp. kontrolujú a poškodenie ktorejkoľvek z nich môže vážne zasiahnuť do senzorickej integrácie zmyslov a následne tak ovplyvniť celkový vývin osobnosti človeka (Németh, 1999).
Zvyšovanie životnej úrovne má vplyv na predlžovanie ľudského veku, avšak niektoré oftalmologické pozorovania naznačujú, že zrakový analyzátor starne rýchlejšie ako zvyšok organizmu. Z toho dôvodu je možné v budúcnosti očakávať aj zvýšenie počtu jednotlivcov s neskoršou stratou zraku.
Dôsledky neskoršej straty zraku
Podstatnú väčšinu informácií človek získava zrakom. V literatúre sa pertraktuje rozptyl medzi 60%-95% informácií. V najnovšej literatúre domácej aj zahraničnej proveniencie sa uvádza okolo 75-80%. Vnímaniu sluchom sa pripisuje približne 15%, hmatu 16%, chuti 3% a čuchu 2% informácií z okolitého sveta (Flenerová, 1982 citovaná podľa Čajka, 1986).
Dôsledok zrakového postihnutia sa spravidla prejavuje v základných oblastiach – v poznávacej, osobnostnej a sociálnej. V poznávacej oblasti ide o poruchu rozličných druhov vnímania a predstavovania. V osobnostnej oblasti ide o poruchy citovej, vôľovej a charakterovej sfére a v sociálnej oblasti ide o narušenie sociálnych vzťahov postihnutého s okolím (Čajka, 1986).
Špecifickými problémami jednotlivcov so zrakovým postihnutím sú najmä vysoká miera informačného deficitu, komplikácie v priestorovej orientácii a bezpečnosti pohybu, značné problémy v sebaobsluhe a v samostatnosti. Komplikácie v rade prípadov spôsobuje aj značný nepomer medzi rozumovými a zmyslovými schopnosťami. Značným problémom je aj dosiahnutie rovnováhy medzi používaním zvyškov zraku a kompenzáciou zraku. V neposlednom rade je to aj dosť variabilná miera závislosti na pomoci druhých osôb, technických pomôckach a citlivosť na zmeny a úpravy v prostredí (Jesenský, 1995, s. 53).
ednotlivci, ktorí stratili zrak v neskoršom (najmä produktívnom) veku, pred stratou zraku mali spravidla ukončené vzdelávanie a prípravu na povolanie a veľká väčšina z nich bola pracovne aktívna v rôznych pracovných odvetviach. Toto pracovné pôsobenie mnohí jednotlivci museli ukončiť pre nezlučiteľnosť povolania s ich zdravotným stavom a novou životnou situáciou. Jednotlivci s neskoršou stratou zraku sa tak museli nie len naučiť žiť v zmenených podmienkach, ale tiež sa museli v prevažnej miere rekvalifikovať.
Strata zraku v postproduktívnom veku
Presná štatistika počtu jednotlivcov so zrakovým postihnutím v produktívnom a v postproduktívnom veku neexistuje. Avšak je zrejmé, že počet pribúdajúcich jednotlivcov s týmto postihnutím postupne narastá. Zmenu kvality života zrakovo postihnutých osôb v produktívnom a postproduktívnom veku, ktorú prináša samotná strata zraku charakterizuje Jesenská nasledovne (1990, s. 125-126):
- ukončenie pracovnej aktivity a odchod zo zamestnania,
- obmedzenie okruhu spoločenského styku,
- všeobecné zníženie výkonnosti organizmu,
- zhoršenie celkového zdravotného stavu a zvýšenie počtu pridružených problémov,
- znížená miera adaptability a samostatnosti,
- väčšia závislosť na úprave prostredia, službách a pomoci od iných,
- zvýšená miera ekonomických a iných handicapov ZP,
- podstatne znižujúca sa životná úroveň.
Kvalita života predstavuje veľmi široké referenčné pole činiteľov, ktoré umožňujú ľuďom s postihnutím žiť jednak v prostredí majoritnej intaktnej spoločnosti, t.j. integrovane, ale tiež aj v prostredí minoritnej kultúry špecificky prispôsobenej pre život jednotlivcov s postihnutím príslušnej skupiny, t.j. segregovane. Tieto činitele diferencujeme na dve veľké skupiny: vonkajšie a vnútorné.
Medzi vonkajšie činitele spôsobujúce zmeny v kvalite života jednotlivcov so zrakovým postihnutím vrátane jednotlivcov s neskoršou stratou zraku patria podmienky ich existencie najmä v oblastiach:
- spoločensko-kultúrnej
- výchovno-vzdelávacej
- pracovnej
- ekonomickej
- materiálno-technickej
- ekologickej a i.
Medzi vnútorné činitele patrí najmä somatické a psychické vybavenie samotných postihnutých podmienené postihnutím, narušením alebo poruchou. Z tohto hľadiska nás bude zaujímať všetko, čo podmieňuje rozvoj a integritu osobnosti postihnutého.
U jednotlivcov v produktívnom a postproduktívnom veku so zrakovým postihnutím sa najčastejšie objavujú diagnózy, ktoré uvádzame v nasledujúcej tabuľke vrátane dôsledkov na jednotlivé funkcie videnia.
Tabuľka 1 Funkčné dôsledky najznámejších chorôb zraku
Oslabenie či strata zraku má v rôznych obdobiach vývinu človeka rôzne následky a vyžaduje si rôznorodý rehabilitačný prístup. Potreby rehabilitácie (aj zrakovej) sa odvíjajú nielen od zrakovej diagnózy, stupňa a rozsahu postihnutia, ale aj od veku postihnutého a obdobia, v ktorom došlo k postihnutiu.
Komplexnú rehabilitáciu osôb s neskoršou stratou zraku označujeme ako nevyhnutnú pre dosiahnutie optimálneho fyzického i duševného zdravia každého jednotlivca so vzniknutým postihnutím. Rehabilitáciou rozumieme služby, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou znovunadobudnutia primeranej úrovne požadovanej kvality života.
Rehabilitačné stredisko pre zrakovo postihnutých v Levoči je vo svojej činnosti zamerané práve na základnú, sociálnu a pracovnú rehabilitáciu. Prostredníctvom predmetov základnej rehabilitácie pomáha jednotlivcom s neskoršou stratou zraku znovu sa začleniť do spoločenského aj pracovného života. Základná rehabilitácia je zameraná najmä na priestorovú orientáciu a samostatný pohyb, čítanie a písanie Braillovho písma, sebaobsluhu, písanie na stroji, kompenzáciu zraku, sociálno-právne informácie, telesnú a pracovnú výchovu.
Priestorová orientácia a samostatný pohyb (PO a SP)
Význam kurzu priestorovej orientácie a samostatného pohybu (ďalej len POSP) spočíva v tom, že frekventanti so získaným zrakovým postihnutím orientáciou v teréne nadobúdajú nové skúsenosti, učia sa vykonávať cieľavedomé pohyby potrebné pre upevňovanie si techniky dlhej bielej palice (DBP) pre bezpečné orientovanie sa v teréne. Tým zrakovo postihnutí dosahujú najvyššieho možného stupňa mobility, zodpovedajúcej individuálnym schopnostiam jednotlivých frekventantov. Upevňuje sa u nich schopnosť premiestňovať sa v priestore, rozvíjajú sa ich konkrétne predstavy o priestore, učia sa návykom bezpečnej chôdze s DBP, používať tyflotechnické pomôcky na priestorovú orientáciu a samostatnú chôdzu.
Význam priestorovej orientácie a samostatného pohybu nespočíva len vo zvládnutí pohybovej kultúry zrakovo postihnutým jednotlivcom. Mobilita – teda zvládnutie problémov v oblasti PO a SP je základným predpokladom samostatnosti, socializácie a začlenenia sa do života v spoločnosti vôbec. Zásadnou podmienkou úspešného a komplexného rozvoja ZP je preto zvládnutie problematiky PO a SP. Tento proces sprevádza ZP jednotlivca po celý život.
Čítanie a písanie bodového písma
Znalosť Braillovho písma je pre zrakovo postihnutých nesmierne dôležitá. Ak človek neovláda písanie a čítanie vlastnými zmyslami, je v podstate analfabetom. Platí to aj napriek tomu, že súčasné technické vymoženosti (PC, záznamníky ai.) významnou mierou znižujú informačný deficit ZP. U frekventantov kurzu je nevyhnutné vytvoriť presnú predstavu o systéme šiestich bodov, ktoré sú zostavené do dvoch stĺpcov v troch radoch. V kurzoch sa kladie prvoradý dôraz na rozvoj hmatového vnímania. Cieľom kurzov je, aby sa frekventant naučil čítať. Preto sa učí a cvičí pri čítaní, aby pracoval obidvomi rukami. Dôkladne sa nacvičuje aj písanie na Pichtovom stroji (písací stroj na písanie braillovského písma, ktorý vynašiel Oskar Picht). Po ukončení kurzu frekventanti dosahujú rýchlosť v písaní okolo 100 písmen za minútu. Pri čítaní je to spravidla 60 slov za päť minút.
Sebaobsluha
Jednou z najdôležitejších podmienok samostatnosti zrakovo postihnutých je ich dobre zvládnutá sebaobsluha, t. j. činnosti spojené s každodenným životom, resp. domáce práce. Za bežných podmienok sú tieto činnosti relatívne ľahko zvládnuteľné, ale bez zrakovej kontroly sa mnohé úkony (napr. zaliatie kávy, zistenie a odstránenie nečistôt na odeve, pokrájanie pokrmu na tanieri, meranie teploty) stávajú problematické. Na hodinách praktického cvičenia sa frekventanti učia jednotlivé činnosti zvládnuť čiastočne upravenými postupmi (žehlenie) alebo pomocou špeciálnych pomôcok pre zrakovo postihnutých (zvukový indikátor hladiny, hovoriaca váha a pod.), ale najčastejšie ich vzájomnou kombináciou. Vedenie domácnosti zrakovo postihnutých osôb vyžaduje určité pravidlá a zásady, ktoré sa môžu vidiacim zdať zbytočné či prehnané (klásť veci na rovnaké miesto, odkladanie do uzavretých a označených nádob, prehľadné uloženie nábytku, vhodné podlahy a koberce atď.), ale práve táto systematickosť a dôkladnosť im uľahčí rýchlo sa zorientovať a vykonať jednotlivé činnosti bezpečne.
Písanie na stroji
V dôsledku straty zraku sa písomná komunikácia s vidiacimi stáva problematickou, nakoľko máloktorí frekventanti ovládajú písanie na stroji bez kontroly zraku. V dnešnej dobe osobných počítačov je zvládnutie správneho a rýchleho písania na klávesnici viac než potrebné.
Kompenzácia zraku
Keďže získavanie informácií z okolitého prostredia u zrakovo postihnutých (nevidiacich) prebieha bez zrakového vnímania, tento handicap je potrebné kompenzovať ostatnými zmyslami, najmä hmatom a sluchom, ale nezanedbávať pritom ani čuch a chuť. Pomocou rôznych cvičení sa rozvíjajú tieto zmysly natoľko, aby zrakovo postihnutí dokázali prijímať, triediť a prakticky využívať všetky informácie v čo najväčšej možnej miere. Súčasťou kompenzácie sú nielen hmatové a sluchové cvičenia, ale aj precvičovanie tzv. vyšších kompenzačných činiteľov (pamäť, logické myslenie, predstavivosť atď.).
Výraznou súčasťou kompenzácie zraku je tyflografika. Využíva sa pri vytváraní a utvrdzovaní vizuálnych predstáv o konkrétnych veciach a následne lepšom zorientovaní sa v priestore.
Ľudia s neskoršou stratou zraku stratili okrem zraku aj svoju zárobkovú schopnosť a často krát aj samostatnosť a sebestačnosť. Rehabilitačné služby by sa preto mali zamerať najmä na zlepšenie kvality ich života. K tomu prispieva napr. zachovaná nezávislosť v čítaní a písaní, nezávislosť v orientácii a v mobilite, nezávislosť v sebaobsluhe a pod. (Sutter, 1990). Preto sú potrebné služby pre ZP zamerané najmä na pomoc poskytovanú špecialistami, pomoc v domácnosti, príprava alebo dodávky jedla, správcovstvo a starostlivosť o byt, domácu rehabilitácia ai. (Sutter, 1990).
Väčšina starších zrakovo postihnutých ľudí rehabilitáciu buď nechce alebo ju nevyžaduje. Často krát sa argumentuje tým, že nevidiaci hlavne v postproduktívnom veku sa buď postupne vyrovnali so svojím postihnutím (zmierenie sa s realitou / ako súčasť staroby) a už nepotrebuje ponúkané rehabilitačné služby zamerané na vyrovnávanie sa s každodennými problémami, alebo sú presvedčení, že sú už príliš starí na to, aby sa učili. Kvalita života seniorov so ZP oproti mladým jednotlivcom so ZP a intaktným (zdravým) rovnako starým, je zo skúsenosti podstatne horšia (Sutter, 1990).
Musíme teda počítať aj s tým, že s pribúdajúcim vekom bude:
- stúpať potreba liečebných a liečebno-rehabilitačných služieb,
- stúpať potreba opatrovateľských služieb,
- stúpať potreba technickej úpravy prostredia života.
Žiaľ skutočnosť je taká, že spoločnosť očakáva od starších ľudí, že budú požadovať len málo. Tí tiež skutočne málo očakávajú a v dôsledku toho požadujú aj málo (napr. zaopatrovacie služby), čo vedie k posilneniu súčasného stavu starostlivosti o zrakovo postihnuté osoby hlavne v postproduktívnom veku (Sutter, 1990).
Autorka: Doc. PaedDr. Jana Lopúchová, PhD.; Mgr. Zuzana Némová